Astrológia terapiou, terapia astrológiou, jednoducho ASTROHRY

Ak mám hovoriť o terapii prostredníctvom astrológie, prvá vec, na ktorú si spomeniem, je výraz „transpersonálna astropsychológia“. To je hybrid, ktorý môže konkurovať všetkým mutantom z Aktov X. Vždy, keď počujem astrológa vyrukovať s týmto siahodlhým nezmyslom, mám pocit, akoby hovoril: „Dom mi stráži mačkopes a mlieko dáva koňokrava.“ Dá sa potom vôbec hovoriť o terapii, v ktorej hlavnú úlohu má astrológia? Myslím si, že áno.

Za slovíčkom astrohry, ktoré som použil v názve, sa skrýva kľúč k metóde v nemecky hovoriacich krajinách západnej Európy známej ako „Astrodrama“. Pod týmto názvom som ju študoval v Rakúsku u Eve Kreutzbruckovej. A my, česko-slovenskí študenti, sme z drámy spravili hry. Keď hry, tak hry psychodynamické, sebaspoznávajúce, sebamodelujúce, seba…, seba…, seba…, stále o sebe a cez seba. Vtip je v tom, že všetci, ktorí sa ich zúčastnia, pomáhajú zdanlivo niekomu druhému, pritom však odhaľujú práve to, čo majú spoločné s tým „druhým brehom“. Poďme však na to krok za krokom.

Ak vám astrológ nakreslí váš osobný horoskop, odrazu zistíte, že okrem Slnka (to je tá obľúbená otázka: „Aké si znamenie? Ja som Baran.“) funguje v tom nakreslenom krúžku – horoskope – ďalších deväť planét. Astrológovia pracujú s desiatimi planétami, za planéty považujú aj Slnko a Mesiac a do horoskopu Zem nezakresľujú – sme geocentrickí tradicionalisti. Tak máme v horoskope desať planét, z týchto každá si nájde svoje miesto v jednom z dvanástich znamení (začína sa to komplikovať, však?; …a to som ešte neskončil!), v jednom z dvanástich astrologických domov (to sú také trojuholníčky, horoskop po ich zakreslení vyzerá ako zle nakrájaná pizza a ktovie, ako bude ešte chutiť!) a keďže planéty sú zakreslené v kruhovom obrazci – horoskope, uzatvárajú medzi sebou rôzne uhly. Podľa veľkostí týchto uhlov vieme, že kvality, ktoré planéty predstavujú, sa majú k sebe dobre (napríklad 60-stupňový uhol je mňam, mňam) alebo zle (napríklad 180-stupňový uhol naznačuje, že to bude chvíľu trvať, kým tu bude zase pokoj). Neviem, ktorý geometrický systém sme takto dostali, určite však viem, že takýto obraz predstavuje čítanku kvalít osobnosti človeka. Aby bolo čítanie dostatočne zrozumiteľné, pre vytvorenie tohto obrazu potrebujete vedieť čo najpresnejšie hodinu a minútu svojho narodenia, prirodzene dátum a miesto. Existujú polemiky o tom, čo je moment narodenia, čo je moment zrodenia a tak ďalej, a tak ďalej. Preskočím tieto úvahy s tým, že ak neveríte, vyskúšajte!

Máme teda „čítanku kvalít“. Na astrohrách má každý takúto čítanku kvalít. A z čítanky sa stáva scenár tých psychodynamických, sebaobjavujúcich, seba… a seba… hier. Hier myslím doslova, pretože lektor, ktorý seminár vedie, vám ponúka hry. Napríklad hru o milostnom zvádzaní. Kráľ kráľovnej trochu zakášal a teraz ju potrebuje presvedčiť o svojej láske. Zámer je jasný. Tak veľmi po nej túži, že jeho cieľom je kráľovnú opäť zviesť. Po čase si úlohy vymenia a kráľovná zvádza kráľa. Tajomstvo hry spočíva nielen v milostnom „harašení“ („Amíci“ by nás asi hnali pred súd, nech žije osvietené Slovensko!), ale aj v ochote priznať či nepriznať si chybu (veď obaja vedia, že v pozadí je nevera), skloniť hlavu a prijať pokánie (dávame sa na milosť či nemilosť prijatiu či odmietnutiu) a v konečnom dôsledku nájsť v sebe silu zdvihnúť hlavu a ísť za svojím snom – cieľom (predstava príjemného milovania láka – pozor!; je to len predstava). Tých hier je ďaleko viac a ďaleko rôznorodejších. Napríklad o našej komunikácii, o prejave smerom k ostatným, o vymedzovaní hraníc vlastnej osobnosti, o presadzovaní sa, o ochote obetovať niečo zo seba samého (hoci sa človek obetuje už v okamihu, keď na astrohry príde) a v neposlednom rade o určite najfrekventovanejšej téme – o partnerských vzťahoch.

Inú podobu hry nadobúdajú, keď sa „hrá horoskop“. Pre nezainteresovaných už musí toto znieť ako strašná hlúposť! Veď pre mnohých už len horoskop sám osebe je hlúposť a ešte ho aj hrať?! Ako však vyzerá. Prvým krokom je ochota alebo zvedavosť jedného z účastníkov dať si zahrať horoskop. Tento zvedavec prezradí lektorovi svoj problém, načrtne, kde ho „topánka tlačí“ a dostane možnosť vybrať si z ostatných účastníkov hier, podľa vlastného vkusu, desať ľudí. Desať ľudí, ktorým rozdá kostýmy a masky planét. Planéty symbolizujú božstvá z gréckej a rímskej mytológie (Slnko – Helios, Mesiac – Seléne, Merkúr – Hermes, Venuša – Afrodita , Mars – Ares, Jupiter – Zeus, Saturn – Kronos, Urán – Urános, Neptún – Poseidon, Pluto – Hádes). Lektor – astrológ planéty rozostaví do kruhu tak, ako stoja v horoskope zvedavca a načrtne im problém. Napríklad: „Predstavte si, že ste na oslave narodenín svojho priateľa, ktorý má problémy so svojou partnerkou a vy mu chcete poradiť, ako problém riešiť.“ A planéty riešia. Diskutujú, škriepia sa, poskakujú, tancujú, blbnú alebo nerobia nič. Jednoducho – robia si, čo chcú. A nachádzajú riešenie.

Ťažko povedať, kde a ako sa riešenie berie. Moderná psychológia hovorí o transpersonalite, o informačných či morfologických poliach, v Európe sa veľmi dobre udomácnila systémová terapia rakúskeho kňaza Hellingera, dobre známa je psychodráma, ktorej podstatou je prežívanie presne vytipovaných úloh. V pozadí všetkých týchto metód je práve to niečo, čo z nás robí podobných tým druhým, čo z nás robí jedinečných v našom bytí, súčasne však tak bolestne podobných v tom, čo sa nám na druhých nepáči. Astrológ v jednotlivých horoskopoch môže vystopovať to, čo je pre toho ktorého účastníka spoločné s tým „druhým brehom“. Nič to však nezmení na jedinečnosti hry v danom okamihu.

A odkiaľ sa astrohry zobrali? K „oficiálnej“ línii môžem povedať, že Eve Kreutzbrucková je žiačkou nemeckého psychológa a astrológa Ericha Bauera (jeho kniha Astro-zdraví v českom preklade je bežne dostupná na našom knižnom trhu), ktorý astrodrámu vyučuje v Bonne. Z minuloročného Festivalu ezoteriky viem, že existuje vzdialene sa podobajúca forma astrohier, ktorá má svoje zázemie (podľa astrologičky, ktorá ich prezentovala) vo Veľkej Británii. A jeden môj súkromný postreh, ktorý ma svojho času poriadne prekvapil. Niektorí z vás si možno ešte pamätajú na putovnú výstavu Tibetské umenie v Číne. V Bratislave bola, myslím, v roku 1997 v Prírodovednom múzeu na Vajanského nábreží. Nechcem vyzerať ako Erich van Däniken, keď interpretoval kukuričný symbol v mayských vykopávkach ako intergalaktický vysielač, ale na tejto výstave boli prezentované masky tradičného tibetského divadla. Masiek bolo desať a ich farebná a tvarová podobnosť s maskami astrohier bola prekvapujúca. Upozorňujem opäť: je to len môj dohad, pretože hlbšie informácie ako „to som videl“ nemám.

Na záver by som povedal, že astrohry môžu a nemusia byť terapiou. Môžu iba pobaviť, možno i rozčúliť. Môžu však pomôcť a nasmerovať k riešeniu problémov.